Rozprávka o Jeseni

Rozprávka o Jeseni

Ani som sa nenazdala a bola tu. Čakala som na ňu tak dlho, no v záplave povinností som ju takmer zabudla privítať. Nuž teda vitaj milá Jeseň.

Odjakživa máme k sebe blízko. Azda preto, že som sa v jeseni narodila? Netuším. Tento rok ma zaskočila skoro ráno, priamo na chodníku. Ponáhľala som sa s davom ktovie kam, keď ku mne priplávala v podobe prvého padajúceho listu. “Už si tu?“ spýtala som sa v duchu. Na odpoveď som však čakať nemusela. Do nosa mi udrela jej vôňa. Veru tak. Jeseň vonia. A mne sa v tej chvíli vynoria dávne spomienky na školu. Celý rok bezpečne odpočívajú skryté a hoci majú už nejaké roky za sebou, na jeseň ožijú. Vtedy opäť kráčam po hrboľatom chodníku s celkom novou školskou taškou na pleciach. Pred chladom ma chráni biely svetrík od babky a obľúbené topánky sa skrývajú v listovom koberci. Na zošite, ktorý vonia novotou je nápis 1.B. Pamätám si na červený chlebník, Resanku (ale iba čokoládovú alebo jahodovú) , na ovocný čaj a zelený obrúsok, ktorý mi maminka ušila špeciálne ako prestieranie na desiatu....

Zrazu ma zo snívania vytrhne nervózny hlas. Akýsi veľmi namosúrený a ešte viac uponáhľaný pán s kufríkom v jednej a mobilom v druhej ruke ma v tej rýchlosti dobre že neprevalcuje a utrúsi poznámku typu: „ Keď nemáš dôležité povinnosti, tak nezavadzaj tým, ktorí sa ponáhľajú riešiť tie svoje.“ Nenechám si však pokaziť deň. Veď...prišla jeseň a to je dôležitejšie ako nejaké rokovanie. Aspoň na okamih chcem veriť, že je to tak.

Už sa neviem dočkať, keď príroda naplno prejaví svoju moc. Keď zubaté slnko bude presvitať cez rannú hmlu, keď sa vietor bude pohrávať s farebným lístím a ponaháňa po oblohe papierových drakov. Keď sa bude izbou šíriť vôňa čerstvej jablkovej štrúdle a čierneho čaju. Vtedy mi jeseň prinesie v malom batôžku za priehrštie nápadov a ja vyrobím farebné a hrejivé šatky pre upršané dni: