K Vianociam akosi patrí nejaký ten príbeh. Dojímavý, poučný, mrazivý, voňavý, zimný. A jeden taký mi rozpovedal zvláštny tvor.

Bol neskorý večer. Za oknom slabučký mráz. Na trávniku sa v mesačnom svite mihotala srieň.

V tom sa ozvalo tiché: „Klop, klop.“

„Kto si?“ pýtam sa.

„Predsa ja. Či už ani ty ma nespoznávaš?“ vravel tichý hlas.

„Asi som blázon. Či naozaj  si to ty?“ aj sa bojím pomyslieť, že by prišiel priamo ku mne na okno.

„Veru som to ja. Duch Vianoc.“ Odpovedal

„A čo tu robíš tak skoro? Veď ešte nie je Štedrý deň.“

„No dovoľ. Môžem chodiť kedy chcem.“ Zatváril sa trochu urazene.

„Prišiel som ti povedať niečo veľmi dôležité.“

„Nuž tak teda, počúvam.“ Pohodlne sa usádzam na posteľ a pootvorím okno, aby som lepšie počula. Duch si odkašľal a začal...

Kde bolo, tam bolo v časoch veľmi dávnych. Jedného dňa sa celá krajina zobudila do bieleho rána. Sneh pokrýval stromy, hory, aj strechy domov. Vianoce boli čoraz bližšie. Dalo by sa povedať, že priamo za dverami. Všetci sa  teda na ne chystali.

Upratovali izby,  odhŕňali sneh, zdobili stromčeky. Vôňa medovníkov a sušeného ovocia sa šírila ulicami, deti stavali snehuliakov.  Do celej tej nádhery sa celkom potichu priplichtil aj zvláštny tvor. Mal nádherné biele šaty a vlasy mu pokrývala jemná inovať. Nebol to nik iný ako Duch Vianoc. Prechádzal sa hore dolu po krajine  a  všimol si, že niektorí ľudia sa netešia tak, ako ostatní. Pristavil sa pri jednom z domcov a za oknom videl rodinu, ktorá sedela  okolo postele. V krbe horel slabý oheň a v izbe bolo šero. Duch sa cez škáru v dverách dostal dnu keď tu videl, že v posteli leží otec.

„Ľudia prečo ste smutní? Veď idú Vianoce. Tešte sa.“ Vyzýval ich.

„Akože sa mám tešiť, keď mám muža chorého? Ani neviem či sa dožije rána.“ Horekovala žena do očí sa jej tisli slzy. Duch len mlčky stál a sledoval utrápenú rodinu. Rozmýšľal ako by chudákom pomohol. Už aj jemu bolo do plaču keď v tom si vypýtal od ženy nožnice, ihlu a niť. Tá mu ich ochotne priniesla. Duch zo svojho kabáta odstrihol tri pásy látky. Zošil z nich vrecúška a do jedného dýchol. Potom ho podal žene. „Tu vám dávam Zdravie. Aby nikdy nikomu nechýbalo. Chráňte si ho.“ Len čo to Duch povedal, zmizol. Prekvapená žena vrecúško otvorila, a naozaj. Muž razom vyzdravel a celý rok rodinu zdravie sprevádzalo.

Kráčal duch krajinou ďalej až zablúdil do mesta. Tam v krásnom dome sedeli pri nádhernom stromčeku muž so ženou. Obaja však boli smutní. Duch prekĺzol do izby pootvoreným oknom a povedal.

„Ľudia, tešte sa. Veď idú Vianoce.“ No len čo to dopovedal pani v krásnych šatách sa rozplakala.

„Z čoho sa máme tešiť keď detí nemáme?“ Povedal smutným hlasom muž. Duch sa zamyslel. Vzal druhé vrecúško, dýchol doň a podal ho mužovi.

„Tu vám dávam Šťastie. Nech sa vyplnia všetky vaše sny.“  Len čo to povedal zmizol. Aj ďalší dar bol zázračný a do roka sa im narodilo dieťatko.

Duch bol so svojou prácou celkom spokojný. Veď  ľuďom priniesol zdravie aj šťastie. Už už sa chystal vrátiť na ľadovú hostinu do svojho kráľovstva, keď zistil, že v dlani má ešte jedno vrecúško. Dýchol doň a podal ho prvému človeku, ktorého stretol. „Dávam vám lásku. Najcennejší so všetkých darov. Použite ho správne.“ Povedal, a vzniesol sa do vzduchu. Chudobný predavač novín vrecúško otvoril a celú krajinu zaplavila láska. Ľudia boli k sebe milší, viac sa usmievali, dokonca aj zima bola akási láskavejšia. Duch bol šťastný a z výšky svojho oblačného kráľovstva sa tešil. Dokonca mu neprekážali ani tri diery na kabáte. Tie mu potom navždy pripomínali dary, ktoré ľuďom daroval.

Dnes je smutné, že pre drahé darčeky a zhon v obchodoch zabúdame, že tie najvzácnejšie veci sa nedajú kúpiť .

Duch Vianoc však na nás nezanevrel a každý rok na Štedrý deň prináša ľuďom  tri dary.  Zdravie, Šťastie a Lásku. A je len na nás čo s nimi urobíme.  

Autor: Simona Novotná